Áno, uznávam, v súčasnej situácií, kedy sme svedkami “nezvyčajných” politických partnerstiev, politických samovrážd a nástupu extrémistov, vyťahovať tzv. “ženskú” otázku je viac menej nezaujímavé a úplne druhoradé. Veď predsa máme väčšie výzvy, s ktorými sa musíme popasovať.
Tu sa však prejavuje naša národná slepota spojená so silnou imunitou. Väčšinou začíname riešiť problémy až keď sa nimi obaríme a máme popáleniny na celom telo.
Ako analógiu môžme použiť aj situáciu s naším vzdelávaním. Za celých 26 rokov sme brali za samozrejmosť, že naše vzdelávanie je na dobrej úrovni a nejako to ide a pôjde. Až sme sa zrazu minulý rok prebrali vďaka iniciatív ako je napr. A DOSŤ, štrajku učiteľov a zistili sme, že sme v ťažkom prúseri. A pritom tých alarmujúcich faktov, ľudí, iniciatív, ktoré hovorili o prepade nášho školstva bolo po celé roky nespočetne. Áno, nefunkčné vzdelávanie až tak ľudí nebolí ako keď sa zvýšia dane.
Čo je to v nás Slovákoch, že sme tak imúnni voči alarmom a stále iba hasíme veci, namiesto toho, aby sme prejavili našu prirodzenú múdrosť, ktorú ako národ máme? Posúvame si prah bolesti stále nižšie a nižšie. Prečo sme ako spoločnosť a jednotlivci necitliví voči tak vážnej rodovej nerovnosti? Síce máme de iure rovnosť ale iba na papieri.
Slovensko je krajina mužov, priznajme si. Potrebujeme, aby nás to začalo páliť?
Pripomína mi to jeden vtip. Ide muž v noci po ulici a vidí, že pod lampou druhý muž niečo hľadá.
Spýta sa ho: “Čo hľadáte?”
Muž na to: “Stratil som kľúče, už ich hľadám hodiny ale neviem ich stále nájsť.”
“A neviete aspoň približne, kde ste ich stratili?”.
“Ale viem, tam pri dome na konci ulice.”
“A prečo teda hľadáte pod lampou, keď viete, že ste ich stratili úplne inde?”
Chlap sa na neho prekvapene pozrie a odpovie: “Hľadám predsa pod lampou, pretože tu svieti svetlo”.
Rola žien nie je predsa o tom koľko napočítame nohavíc a sukní vo vláde a parlamente, súdnictve, biznise. Ale o tom ako môžu ženy svojim pohľadom, prístupom a prirodzeným nastavením prispieť k rozvoji dialógu, kvalitných riešení a zrelej demokracie. A tak isto, o čo spoločne príchadzame ak tam zjavne chýbajú. Aby sme už neboli ako ten muž pod lampou.
Čo chýba našej spoločnosti aby sa mohol talent, múdrosť, pracovitosť našich žien naplno prejaviť? Aké podmienky potrebujeme pre ženy vytvoriť, aby bol ženský hlas počuť? Odpovede a riešenia sú, máme ich pod nosom. Potrebujeme si len zvýšiť prah bolesti, my všetci, ženy a muži. A mám pocit, že nielen v tejto oblasti.
A možno by sme boli prekvapení, akou spoločnosťou by sme za pár rokov boli.
